Posledný Boj
Lesom sa tiahla úzka cesta. Hlboké koľajnice od kolies kočov boli zarastené trávou, miestami zatarasené povalenými stromami. Do korún stromov vanul vietor, ktorý sa pohrával s ich listami. Tancovali ako závoj lesných víl za mesačnej noci. Jasnou nocou plával po oblohe mesiac v sprievode tisícok hviezd.
Kráčal po ceste a spomínal na svoj domov. Na kráľovstvo, ktoré za sebou zanechal. Brata, ženu a jeho nenarodeného potomka. Celý jeho život sa zmenil v jeden okamih. V momente, kedy na ich kraj padol tieň vojny.
Krik. Plač. Zúfalosť v očiach žien a detí. Posledné pohľady na svojich milovaných. Desaťtisíc mužov kráčajúcich do boja za svoju slobodu. Za budúcnosť pre svojich blízkych.
Ako rytier v plátovej zbroji sa nechal unášať bojovými pokrikmi, sprevádzaný svojimi druhmi. Boj, ktorý z nich mal spraviť hrdinov, ospevovaných bardmi po celom kraji. Miesto toho stratil všetko. Rodinu, nádej, slobodu. Stal sa otrokom dejín, udalostí, ktoré nešlo zmeniť.
Tisíce šípov padali z neba ako dažďové kvapky, nemilosrdne zabíjajúce všetko, čo im stálo v ceste. Dym ho štípal v očiach a na jazyku mal chuť popola a vlastnej krvi. Chuť, na ktorú nikdy nezabudne.
Bol už unavený. Odbočil z lesnej cesty na malú lúku, osvetlenú slabým svitom. Tráva sa mu vlnila pod nohami, neďaleko bolo počuť hučiacu vody z horského potoka.
Zložil si veci a pozbieral suché drevo na oheň. Na večeru zjedol posledné zásoby, ktoré mu ostali. Na zem rozprestrel svoj plášť a ľahol si v očakávaní ďalšej prebdenej noci.
„Pomóc...!“ strach a úzkosť spojené v jednom slove. V tej zmesi nárekov a rinčania zbraní to bol sotva počuteľný výkrik.
„Vydrž!“ zvolal, no jeho hlas zanikol v hluku. Otočil koňa a hnal sa tým smerom ako rozbúrená rieka plytkým korytom. Predieral sa hustým dymom, zanechávajúc za sebou svojich spolubojovníkov snažiacich sa prikloniť misky váh na svoju stranu. Mal iba jeden cieľ, zachrániť svojho brata.
Prišiel, ale neskoro! Zoskočil z koňa, nevenujúc pozornosť vojne, ktorá mu dýchala na krk, usilujúc sa o jeho život. Kľakol si na zem k bratovi, ktorý položil život, aby ochránil ich domov. Z hrude mu trčal čierny šíp, ktorému podľahol.
Postavil sa a vytasil meč. Sekal okolo seba, ako sedliaci, keď kosia žito. Jediné, čo si pamätal, bola pachuť krvi a tma, ktorá ho obklopovala.
Sen, bol to iba sen. Po tvári mu stekal pot, ako spomienka na ďalšiu nočnú moru. Každú noc sa k nemu vracala, aby ovládla jeho sny a spánok. Myslel, že keď odíde, podarí sa mu zabudnúť, ale ona si ho našla, nech šiel kamkoľvek.
Prevrátil sa na druhý bok. Rozhodol sa ešte chvíľu oddychovať, hoci mesiac už prenechával oblohu slnku. Spomenul si na pochod, povzbudivé slová, ktoré počúvali od kapitánov, sľuby, že práve oni ochránia ich kraj. A potom to prišlo. Nepriateľské vojsko sa objavilo v údolí. Boli ich tisíce, dvoj, možno trojnásobne viac. Ovládol ich strach, smrť sa im motala popod nohy, čakajúc na svoju chvíľu.
Nebolo kam uniknúť. Jediná cesta bola smerom vpred, rovno proti nepriateľom. Obe vojská sa pomaly približovali, až sa nakoniec do seba zakliesnili, bijúc sa navzájom.
Rev. Krik. Zúfalé pohľady, telá povalené okolo neho. Ešte jeden oddiel a dostihne ho šialenstvo vojny. Smrť bude mať hody a on bude hlavným chodom.
Svitalo. Slabé slnečné lúče sa predierali cez koruny stromov. Lúku zalialo prenikavé svetlo, ktoré ho prebralo z polospánku. Vstal a zamieril k potoku. Kryštálová voda sa hlučne rinula korytom, strhávajúc so sebou ryby plávajúce proti prúdu.
Kľakol si, aby sa osviežil a nabral trochu vody do zásoby. Bola studená a priezračná, pôsobila naňho ako liečivý elixír.
Chcel si dopriať chvíľu oddychu, ale jeho pozornosť upútali kroky. Niekto sa k nemu približoval. Meč ležal kúsok od neho, rýchlym skokom by ho stihol zdvihnúť zo zeme a zaútočiť. Tak, ako ho to učili.
Čakal kým neznámy dôjde až k nemu. Tak ako si zaumienil, skočil po meči a v obrate ho tasil, snažiac sa zaujať útočnú polohu.
„Zadrž!“ zvolal neznámy, ktorý stál v popredí. Za ním postávali ďalší traja. Trpaslíci odetí v hnedých plášťoch, v ruke zvierajúci sekere. Hliadka, možno skupinka zvedov, potulujúca sa po okolí. Taktiež ale aj banda vrahov, číhajúci na svoju ďalšiu korisť. V zlých časoch si nemohol byť istý ničím.
Prezeral si ich, hodnotil, aké má šance. Určite by ho zabili, ale jedného, možno dvoch by zobral so sebou. Váhal, či zaútočiť alebo čakať. Vedel, že kdesi na juhu žijú trpaslíci, ale netušil, či sa dostal až tak ďaleko.
„Kto ste?“ spýtal sa trpaslíka stojaceho pred ním. Sekera v jeho ruke bola skoro väčšia ako on, ale o jeho obratnosti nepochyboval. Určite s ňou vedel dobre narábať.
„Sme riečni trpaslíci, a práve si vstúpil do nášho kraja. Čo tu chceš?“ Čakal, že cudzinec prehovorí, no ten bol ticho. „Vyzeráš ako jeden z marathských bojovníkov“, pokračoval trpaslík, „alebo aspoň človek z Horného kráľovstva. Alebo si nebodaj warrackský bastard? Ak áno, radšej sa vzdaj a ukončím tvoj život rýchlo a bezbolestne.“
„Som z Horného kráľovstva. Volám sa Dael.“
„To by mohol povedať každý. Ako ti mám veriť? Skús ma niečím presvedčiť.“
Dael nemal v úmysle nikomu nič dokazovať. Táto hra ho prestávala baviť. Letmo pozrel na trpaslíkov stojacich v pozadí a vrhol sa na toho pred sebou. Jeho šanca bola mizivá, a možno už nechcel ďalej utekať.
Rýchlym pohybom meča ťal do ľavej strany, ale trpaslík jeho útok pohotovo vykryl. Obaja od seba odskočili a čakali na útok toho druhého. Dael zaútočil znovu, tentokrát na opačnú stranu. V pohybe sa však otočil od trpaslíka, čím ho zmiatol a dostal sa mu za nechránený chrbát. Mohol ho pokojne prepichnúť mečom, ale rozmyslel si to. Počkal, kým sa jeho protivník otočil, aby stáli znovu oproti sebe.
Teraz zaútočil ako prvý trpaslík. Využil svoju silu a zrazil cudzinca na zem. Ten sa snažil rýchlo vstať, a hoci sa mu to podarilo, čepeľ sekere mu zasiahla nohu. Z rany začala vytekať krv.
Dael zaútočil na trpaslíka a dvoma výpadmi ho vyviedol z rovnováhy. Ten musel ustúpiť o niekoľko krokov, aby nespadol. Boj pokračoval ďalej. Obaja vedeli, že stoja proti sebe dôstojní súperi, no Daelova zranená noha každým jeho krokom znižovala jeho šance na úspech.
Trpaslík sa znova vrhol na protivníka, no neodhadol rýchlosť. Dael sa vyhol jeho rane a rukoväťou meča ho zrazil na zem. Nacvičeným pohybom mu priložil čepeľ meča na krk, pripravený preťať mu hrdlo. Ostatní trpaslíci sa pohli smerom ku nemu. Proti nim by už nemal šancu.
„Zabil by som ťa bez mihnutia oka, keby som bol Warrack, ale ak ma necháš odísť, sľubujem, že ušetrím tvoj život.“
„Ako ti mám veriť?“
„Tak isto ako ja tebe, že dodržíš slovo.“
„Na človeka si bojoval statočne, a hoci to nerád priznávam aj čestne. Prijímam tvoju dohodu.“
Dael sa postavil a ponúkol trpaslíkovi ruku, aby ho zdvihol. Schoval svoj meč a snažil sa obviazať si ranu na nohe. Boj ho značne vyčerpal a potreboval pár minút, aby nabral dych.
„Volám sa Elban,“ začal trpaslík, „a toto je moja družina. Vstúpil si do nášho kraja, preto sme ťa sledovali. Nemáme radi, keď nám tu pobehujú cudzinci, najmä v tejto zlej dobe.“
„Nezdržím sa tu dlho. Iba tadiaľto prechádzam.“
„V tom prípade ťa budeme musieť vyviesť von z lesa. Mohla by ťa zajať iná hliadka a s tou by si už nemusel mať toľko šťastia.“
„Je to dobrá ponuka, ale radšej pôjdem sám. Netúžim po spoločnosti.“ Dael si vzal svoje veci a chcel odísť, no zranenie nohy bolo oveľa vážnejšie, než predpokladal. Párkrát došliapol na nohu a nakoniec si musel sadnúť. Krv pretekala cez kus látky, ktorou mal ranu obviazanú.
„S tou nohou ďaleko nezájdeš. Odvezieme ťa do mesta, tam sa ti na to niekto pozrie. Za pár dní budeš v poriadku, a potom môžeš pokračovať vo svojej ceste.“
„Zdá sa, že nemám na výber.“
Poludnie bolo dávno za horizontom a čoraz hlučnejšie bolo počuť hukot vodopádu. Elban sa cestou vypytoval na novinky z Horného kráľovstva. Zaujímalo ho predovšetkým aký dopad mala na kraj vojna. On a jeho muži patrili medzi najlepších trpasličích bojovníkov, ale nikto z nich ešte v žiadnej vojne nebojoval. Ich kraj ležal mimo udalostí sveta, preto vojnu, utrpenie, ale aj hrdinstvo a odvahu poznali iba z legiend, ktoré k nim zavial vietor.
Dael mu ochotne odpovedal, hoci nie vždy bola jeho odpoveď taká, akú by trpaslík očakával. Realita bola príliš krutá nato, aby bola aj peknou.
„Už sme blízko. Počuješ tú krásnu pieseň? To je Nanur. Pod ním sa nachádza naše mesto.“
Zišli z lesnej cesty a odbočili na západ. Les vystriedali polia a lúky, na ktorých sa pásol dobytok. Ničím sa nelíšili od tých, ktoré poznal. Trochu ho zaskočili trpaslíci pracujúci na poliach, ale uvedomil si, že aj oni sú z mäsa a kostí, a musia niečo jesť. Elban z jeho pohľadu vyčítal na čo myslí a odpovedal mu skôr, ako sa stihol opýtať.
„Každý trpaslík má svoje poslanie. Niektorí sa narodili, aby svojou prácou priniesli úžitok a pohodu ostatným, iní zase, aby chránili nás všetkých. V meste nie je dostatok miesta na chov zvery a pestovanie plodín, preto obhospodarujeme zem nad mestom. Je to dobrá pôda, požehnaná bohmi, preto je z nej dostatok úrody pre všetkých.“
Prešli ešte niekoľko desiatok metrov, kým minuli malú dedinku a ocitli sa pri rieke. Cestou si ich všimlo niekoľko trpaslíkov, ktorí sa obzerali za Daelom. Mnohí z nich videli Vysokého po prvýkrát v živote a mnohí aj naposledy.
Taretha bola široká a dravá rieka, ktorá vzbudzovala rešpekt a úctu. Ten, kto by sa ocitol v jej náručí, by mal len malú šancu na prežitie. Rovnako ako Nanur, vodopád, pod ktorým sa nachádzalo mesto trpaslíkov.
Kráčali dole prúdom po vyšliapanej ceste, až kým nedošli k vodopádu. Pohľad zhora bol fascinujúci. Bolo vidieť na všetky strany do diaľok. Dole v rokline sa rozprestieralo mesto riečnych trpaslíkov.
Domy vyzerali zhora ako pestrofarebné kvety na lúke. Dael hneď spoznal, že trpaslíci sú rodení stavbári a architekti, čo dokazovalo aj množstvo sôch rozmiestnených po celom meste. Boli také veľké, že ich obrysy bolo možné rozoznať aj z takej výšky.
Nad mestom v skalách bolo množstvo dier, z ktorých viedli rebríky a pristavané plošiny. Boli to doly, z ktorých získavali trpaslíci kameň a hlinu pre svoje majstrovské diela. Vyzeralo to ako skalné útesy v morských zátokách, kde si vtáky vyhrabávajú svoje hniezda.
Mesto sa rozkladalo po oboch brehoch jazera, do ktorého sa cez Nanur vlievala rieka. V strede bol malý ostrov, na ktorom bol postavený chrám. Vyzeral impozantne, určite postavený v dávnych časoch. Na každom rohu chrámu stála jedna mohutná socha. Boli vytesané z bieleho kameňa. Tri boli mužské a jedna ženská. Každá z nich držala v ruke predmet, ktorý symbolizoval jej moc.
Zišli dole po schodoch vytesaných do skaly vedľa vodopádu. Boli šmykľavé a zarastené machom, čo im sťažovalo cestu. Trpaslíkom to zrejme nevadilo, vedeli, ako majú kráčať po schodoch, ale Dael sa musel pridržiavať lán, tiahnucich sa po okrajoch schodiska.
Dole ich čakalo pár trpaslíkov. Doniesli im suché oblečenie a niečo pod zub. Dael od rána nič nejedol a mále pohostenie mu prišlo vhod. Dostal kus chleba, syr a sladký nápoj, pripomínajúci mlieko.
Dael musel odovzdať všetky svoje zbrane, pretože po meste smeli chodiť ozbrojení iba vojaci a hliadky.
Mesto sa rozprestieralo po oboch brehoch jazera, do ktorého padal vodopád. Domy na druhej strane bolo vidieť ako malé škvrny v diaľke, medzi ktorými sa týčili mohutné sochy.
Na brehu jazera vládol rušný život. Trpaslíci sa venovali svojej každodennej práci. Niektorí chystali rybárske lode, starali sa o siete, iní odvážali ryby na trh. Na jazere to vyzeralo rovnako. Rybárske člny sa míňali s loďami, ktoré prevážali trpaslíkov z jedného brehu jazera na druhý.
Na chvíľu ho ovládla spomienka na Marrath, mesto, v ktorom sa narodil. Ako dieťa rád pozoroval mestský zhon a dúfal, že raz sa z neho stane rovnako obchodník alebo slávny remeselník.
Pokračovali v ceste cez mesto. Ulice prekypovali životom, akoby ich vôbec nezastihol tieň vojny. Deti sa naháňali, obchodníci vykrikovali svoje ponuky a kupujúci zjednávali ceny.
Prešli cez veľké trhovisko, ktoré sa tiahlo od brehu jazera až takmer do stredu mesta. Pach čerstvých rýb a vravu vystriedali malé domčeky tiahnuce sa po stranách dlhých a širokých ulíc. Miestami prešli okolo súsošia alebo mohutnej sochy, ktorá väčšinou zobrazovala trpasličieho bojovníka alebo inú významnú osobu.
Elban zastavil pri najvyššom dome, ktorý bol z polovice vytesaný do skalného masívu tvoriaceho stenu rokliny. Pri vchode stáli dvaja ozbrojení trpaslíci, ktorí si celú skupinu pozorne prehliadali. Po krátkom rozhovore obaja strážcovia odstúpili od dverí, aby skupina mohla vojsť dnu.
Dael sa musel skrčiť, aby prešiel dverami, ale našťastie dnu bol strop dostatočne vysoký. Ako ho informoval Elban, najskôr sa musel stretnúť so starostom, aby mu dovolil ostať v meste.
Predsieň bola väčšia ako očakával. Po stenách viseli rôzne tapisérie, zobrazujúce históriu mesta a trpasličieho národa. Precízna práca naznačovala, že trpaslíci nemajú talent iba na sochárstvo, ale aj oveľa jemnejšie povolania.
Z ďalšej miestnosti vošiel do predsiene robustný trpaslík, oblečený v hodvábnej červenej tunike, prepletenej rôznymi vzormi. Bol o niečo vyšší ako ostatní trpaslíci, ktorých Dael videl a bradu mu siahala takmer po pás.
„Vitaj Dael. Správy o tvojom príchode boli predsa len pravdivé. Moje meno je Barin. Čo ťa privádza do nášho kraja.“ Trpaslík mu podal ruku a silným stiskom ho privítal. Do predsiene vošiel ďalší trpaslík, ktorý niesol na podnose tri strieborné kalichy. Starosta ich vzal a jeden ponúkol Daelovi, druhý Elbanovi a tretí si nechal.
„Nestáva sa často, že tu máme hostí, preto prijmi tento lahodný nápoj na znak priateľstva. Je to pramenitá voda z Tarethy s liečivými bylinkami. Po dlhej ceste ti určite príde vhod.“
Všetci traja si naraz štrngli kalichmi, ako to trpaslíci robievali a naraz vypili osviežujúci nápoj. Daelovi sa trochu zakrútila hlava, nečakal, že okrem pramenitej vody v kalichu bude aj poriadna dávka alkoholu, ale cítil, ako sa mu teplo príjemne rozlialo po celom tele.
„Bol som raz v Horných krajoch a videl som jeho krásy. Keby som nebol starostom tohto krásneho mesta, povedal by som, že niet krajšieho miesta v celom Zarlacku. Povedz, ako ti môžeme pomôcť?“
„Postačí mi malý príbytok. Len na pár dní, kým sa mi uzdraví noha.“
„Si prvý Výsoký, o ktorom viem, že vstúpil do nášho mesta, preto sa o to postarám osobne. Ešte dnes večer budeš spať v poriadnej posteli, ako sa na hosťa patrí.“
Slnko už zapadalo a Elban sa musel pobrať ku svojej družine, aby ešte večer odišiel do lesa, strážiť severnú hranicu.
Barin s Daelom sa pobrali do malej chatrče na okraji mesta. Starosta sa cestou vypytoval na všetko možné, od politiky až po obchod, ale keď videľ, že Dael nemá záujem, začal rozprávať svoje historky.
„Pamätám sa, bol som ešte mladý a hlavu som mal plnú hlúpostí, keď som spolu s bratom odišiel splavovať rieku až k pohoriu Run. Stretli sme veľa našich bratov, ktorí odišli z mesta a usadili sa pri koryte rieky. Povráva sa, že pod Runom sú stovky jaskýň plné pokladov z dávnych čias. Veľa trpaslíkov, elfov a ľudí tam našlo svoju smrť. Aj ja s bratom sme sa tam vybrali hľadať šťastie a slávu. No nič sme nenašli. Vlastne sme sa k pohoriu ani nedostali. V neďalekom lese, kde sme nocovali, podľa legiend, žila biela vlčica. Nikdy by som tomu neveril, keby som ju nevidel. Bola aspoň trikrát väčšia ako ty a ja dokopy. Na tie prenikavo krvavé oči nikdy nezabudnem. Čudoval by si sa, ako rýchlo vedia trpaslíci utekať, keď im ide o život.“
Zastali pred drevenou chatrčou, z ktorej vanul štipľavý zápach. Miesto dverí visela hrubá plachta, ktorá mala najlepšie roky dávno za sebou. Obaja vošli dnu a ocitli sa v malej miestnosti. Dael si musel sadnúť na lavicu, aby nepozhadzoval byliny a korene, ktoré sa sušili všade naokolo. Rozpoznal divozel, hluchavku, alchemilku a zopár ďalších, ale niektoré z nich videl po prvýkrát. Zmes vôní vo vnútri bola oveľa príjemnejšia, ako keď stáli vonku.
Z vedľajšej izby bolo počuť hlboký povzdych a kroky blížiace sa k ním.
„Kto ma zase otravuje. Koľkokrát som vám hovorila, že na tie vaše drobné rany stačí obyčajná masť od tých šmelinárov na trhu.“
Do predsiene vošla malá trpaslíčka, odetá v špinavej tunike s kyslím výrazom tváre, ktorý sa však ihneď zmenil, ako zbadala svojich nových hostí.
„Do trollského zadku, ty si čo za trpaslíka? Zabudol si, kedy máš prestať rásť?“ Liečiteľka si pozorne obzerala Daela zo všetkých strán.
„Len pokoj Dara. To nie je žiadny trpaslík, ale náš nový hosť. Volá sa Dael a je to človek. Pochádza z Horných krajov.“
Dara si sadla na malú stoličku, ktorá čakala iba na to, kedy sa rozpadne.
„Takže ty si Vysoký. Čím som si to zaslúžila, že vidím Vysokého? Oh bohovia, ako keby trpaslíkov nebolo dosť.“
Barin ráznym gestom ukončil Darine teatrálne vystupovanie a prešiel rovno k veci. Ubehlo už dosť času a bolo potrebné ranu poriadne vyčistiť a obviazať.
„Dobre teda, aj tam nemám na výber. Ale tentokrát ak sem nikoho nepošleš, aby mi opravil dvere, tak nabudúce vám dám miesto tých vašich elixírov preháňadlo, a to som zvedavá, čo potom spravíte.“
Liečiteľka odišla do druhej izby. Dael si medzitým rozviazal ranu a vyčistil ju vodou zmiešanou alkoholom. Poriadne to štípalo, ale musel to vydržať. Ak by sa mu rana zapálila, mohol by prísť o nohu.
„Tie gate si daj dole, aj tak sú už na nič. A nepozeraj tak na mňa, videla som už viacej chlapov, než ty máš vlasov na hlave. Stále sem chodí nejaký trpaslík s rozbitou hlavou alebo dolámanou rukou. Sú ako malé deti. Nemajú sa kde vybúriť, tak sa mlátia medzi sebou.“
Dael ju poslúchol. Staré nohavice si dal dole a hodil ich na zem. Liečiteľka mu na ranu dala akúsi zelenú kašu, ktorá smrdela, až ho napínalo, ale príjemne chladila. Celú ranu mu poriadne obviazala čistým obväzom a nakoniec mu doniesla nové nohavice.
„Toto si tu zabudol jeden trpaslík. Nie sú najlepšie, ale ako shortky ti postačia.“
Barin, ktorý čakal vonku, vošiel dnu, aby sa zistil, prečo to tak dlho trvá. Zbadal Daela, ktorý sa snažil dostať do trpasličích nohavíc a Daru, ktorá hádzala do mažiara byliny a tĺčikom ich drvila.
„Tu máš ešte toto. Vždy pred spaním si ranu potri touto kašou a čoskoro budeš zdravý. A ty starosta nezabudni na toho opravára. Ak mi spadne táto búda na hlavu, prídem ťa v noci strašiť.
Barin sa zatriasol a pobadal Daela, aby čo najrýchlejšie odišli.
„Babizňa jedna. Raz ma z tých jej rečí porazí. Čo noha, už to je lepšie.“
„Oveľa, hotový zázrak.“
„Žiadny zázrak. Bosorka to je, ale čo mám robiť. Rany hojiť vie, to sa musí uznať, len ten jazyk keby jej mal kto vyrezať.“
Čas v Breste plynul pomaly a pokojne. Kým Horné kráľovstvá sa spamätávali z nedávnej vojny, tu vládol pokoj a mier.
Dael sa za tých pár dní dozvedel veľa o riečnych trpaslíkoch. Zistil, že sochy vedľa chrámu patria bohom, ktorých trpaslíci uctievajú. Tá najväčšia patrila Thornovi, ktorý sem zaviedol trpaslíkov v Dávnoveku, ako odmenu za to, že ochránili jeho posvätný strom. Na podstavci sochy sa nachádzalo niekoľko vyrytých obrazov, ktoré zachytávali tento okamih.
Olwyn začaroval jazero, aby v ňom bolo dostatok rýb a nikdy nehrozili záplavy. Arem daroval trpaslíkom zem, z ktorej každý rok vzklíči dostatok úrody a Yarra schovala toto miesto pred zrakom tých, ktorí by ho chceli zneuctiť.
Sochy, ktoré stáli na malých námestiach po meste, patrili starostom Brestu a významným trpaslíkom. Svoju ešte nedostavanú sochu tu mal aj Barin. Stála v Hornom Breste, na druhej strane jazera. Zatiaľ pripomínala skôr kus kameňa, z ktorého chcel niekto narýchlo vytesať postavu trpaslíka. Zvykom bolo stavať sochy starostov tak dlho, kým boli živí, aby ich sochy odrážali všetko, čo v živote spravili. Dael podľa toho súdil, že Barin má toho, ako starosta, ešte pred sebou veľa.
Mesiac po Daelovom príchode do Brestu sa konala slávnosť obety Olwynovi. Všetci obyvatelia mesta a okolia sa zišli na brehu jazera, aby spoločne oslávili sviatok vďaky za bohatý lov.
Barin a niekoľko trpaslíkov stáli na moste nad vodopádom, ktorý bol osvetlení niekoľkými fakľami. Napriek diaľke ich bolo celkom dobre vidieť. Barin, ako starosta, predniesol najskôr modlitbu a ďakovnú reč, aby potom vzal drevenú loďku, v ktorej horela sviečka.
Položil ju na vodu a nechal spadnúť dolu vodopádom. Na Daelove počudovanie sviečka nezhasla a loď sa plavila ďalej po jazere, ako ju unášal prúd. ň
To isté potom spravil každý trpaslík, ktorý stál na brehu jazera. Po niekoľkých minútach zaplavili jazero stovky malých svetielok plávajúcich po prúde smerom von z mesta.
Po ceremoniáli nasledovala veľká hostina. Barin s ostatnými zišiel dolu na breh, aby spolu s ostatnými trpaslíkmi oslavoval. Dael sa ku nim pridal tiež. Spoločne pili trpasličie víno a na znak úcty sa jedli iba dary jazera a rieky Tarethy.
Na druhý deň vládol v meste rozruchl. Dael si myslel, že to spôsobili oslavy a chvíľu bude trvať, kým sa život dostane do zabehnutých koľají. Jeho domnienky však rýchlo vyvrátil trpaslík, ktorý ho vyhľadal na trhovisku a odniesol mu odkaz od Barina, aby ho ihneď navštívil v jeho dome.
Dael mal z toho nepríjemný pocit, ktorý ešte viac vystupňovala prítomnosť trpasličích vojakov v meste.
V Barinovom dome boli okrem neho ďalší trpaslíci, ktorých nepoznal a chvíľu po ňom prišiel aj Elban s dvoma ďalšími.
„Posadajte si kam sa dá, teraz nie je čas na zdvorilosť. Elban povedz nám, či sú správy, ktoré sme dostali pravdivé.“
Elban, ktorý dovtedy stál pri dverách, podišiel dva kroky dopredu tak, aby stál oproti Barinovi a vedľa Daela.
„Včera v noci sme zajali troch Vysokých, ktorí lovili na okraji našich lesov. Vypočuli sme ich v domnení, že sú to warrackskí bastardi, ale vyšlo najavo, že pochádzajú z Horných kráľovstiev. Podľa toho, čo nám povedali, sú na úteku, pretože na severe opäť vypukla vojna.“
„Vojna? To predsa nie je možné, Warrack sme porazili!“
„Nie Warrack, ale niečo oveľa horšie. Kazzad opustil Gorham a vydal sa na sever. Podľa toho, čo sme zistili, sa dozvedel o vojne a usúdil, že Horné kráľovstvá sú pre neho teraz ľahkou korisťou.“
„Ak je pravda, čo hovoríš, je treba konať. Horné kráľovstvá ďalšiu vojnu nezvládnu.“ Do rozhovoru sa pridal aj Barin, ktorí chcel povolať trpaslíkov, aby sa vydali na sever, ale Dael ho zastavil.
„Nie. Tvoji muži budú nápomocnejší tu. Ak padne môj kraj, kto potom ochráni ten tvoj? Pripravte sa na vojnu. Ja sa vrátim domov a pokúsim sa vám vybojovať aspoň trochu času.“
„Šľachetné sú tvoje slová Dael, ale čo zmôžeš sám?“
„Nebudem sám. Ostalo ešte dosť dobrých bojovníkov, ktorí položia svoj život za záchranu tohto sveta.“
„Nech je teda po tvojom. Elban ešte dnes odíď do lesa a rozpošli poslov po všetkých kútoch, aby boli v strehu. Nech všetky hliadky podávajú pravidelné hlásenia a my zatiaľ zmobilizujeme domobranu. Možno nadišiel čas, kedy aj trpaslíci spoznajú krutosť vojny.“
Elban a ostatní trpaslíci opustili dom. Ostali iba Barin s Daelom. Starosta ho zaviedol do pivnice. Prešli dvoma malými miestnosťami, kde boli väčšinou zásoby jedla a domáce pomôcky. Na konci boli mohutné železné dvere, do ktorých sa museli zaprieť obaja, aby ich otvorili.
Prvý vošiel dnu Barin a za ním Dael. Ocitli sa v malej miestnosti, ktorá pripomínala zbrojnicu.
„Nikdy som nebol dobrý vojak, ani zručný kováč, preto som sa rozhodol byť starostom. So slovami mi to ide lepšie ako s ostrím meča. Toto všetko patrilo mojim predkom.“ Barin rukou ukázal na zbrane, brnenia a rôzne iné predmety, ktoré boli povešané po stenách a na stojanoch. „Niektorí z nich majú svoje sochy v meste a dúfam, že raz bude dokončená aj tá moja.
Barin podišiel ku drevenej truhle, ktorá ležala v kúte. Nebola veľká a pokrývala ju hrubá vrstva prachu. S námahou ju otvoril, pričom rozvíril prach. Vytiahol z nej predmet zabalený v krvavo červenom hodvábe, ktorý bol zložito vyšívaný rôznymi trpasličími runamy.
„Podľa legendy každý trpasličí kováč ukuje raz za svoj život mocný artefakt. Ja, ani môj otec sme neboli zruční v kovaní, avšak otec môjho otca bol slávny a uznávaný kováč. Dlhé roky kul pre našich vojakov tie najlepšie sekery a najpevnejšie brnenia. Tento meč ukul na sklonku svojho života.“
Starosta pomaly rozbalil hodvábne plátno, v ktorom bol ukrytý meč. Čepeľ sa leskla, akoby bol práve ukutý a svietila jemným žltým svetlom. Boli na nej vyryté trpasličie runy, rovnaké ako na hodvábe. Rukoväť bola okrasne zdobená ornamentmi a v strede bolo vidieť zasadenú magickú runu.
„Pracoval na ňom dlhé dni a noci. Nakoniec, aby mu dodal silu, vložil do jeho rukoväte poslednú slnečnú runu, ktorú trpaslíci vlastnili. Meč sa stal na dlho symbolom moci a dokonalosti trpasličieho kováčstva. Napriek tomu ho žiaden trpaslík nikdy nepoužil v boji. Myslím, že teraz nastal jeho čas. Vezmi si ho, nech ti pomôže proti Kazzadovi. Jeho porážka bude aj pre nás veľkým víťazstvom.“
Dael opatrne vzal meč do ruky. Vyzeralo to, ako keby bol ukutý práve pre neho. Dokonale mu sedel v ruke, akurát vyvážený a dostatočne veľký. Cítil, ako jemný chlad rukoväte preniká do jeho prstov. Slnečná runa na chvíľu zažiarila a žiara prešla po čepeli meča, kde zanikla.
„Ďakujem ti Barin. Ak porazíme Kazzada, bude to aj zásluhou trpaslíkov. Tvojmu ľudu sa vráti ako meč, ktorý porazil Pána temnoty.“ Dael schoval meč do pošvy, ktorú mu Barin podal. Obaja sa pobrali hore zo zbrojnice.
Vonku ich už čakal Elban a jeho štyria muži, ktorí sa chystali naspäť do lesa. Dael sa rozlúčil so starostom a spolu s družinou sa vybrali von z mesta.
„Pôjdeme spodnou cestou, je kratšia a pohodlnejšia. Za dva dni by sme mali byť na okraji nášho kraja a ak budeš dostatočne rýchly za ďalšie tri dni si v Horných kráľovstvách.“
Cesta trvala dva dni, ako hovoril Elban. Väčšinu času šli mlčky, každý ponorený do svojich myšlienok. Počasie bolo sychravé, ale našťastie nepršalo.
Šli cez nížinu a polia, na ktorých práve dozrievala úroda. Kraj naokolo bol však pustý a iba sem tam stretli živú bytosť. Všetci trpaslíci odišli do Brestu, aby sa tam schovali pred pohromou, ktorá sa na nich blížila.
Po vstupe do lesa často stretávali hliadky, ktoré kontrolovali celé územie. Podvečer druhého dňa zastali na okraji lesa, ktorý tvoril hranicu trpasličieho kraja.
„Tu sa budeme musieť rozlúčiť, moje miesto je tu v lese. Tam za tými kopcami ležia Horné kráľovstvá. Vyber sa východnou stranou, je ľahšia a kratšia. Ušetrí ti drahocenný čas.“
Trpaslíci sa s Daelom rozlúčili a po chvíli zmizli v lese.
Na lúke, cez ktorú sa vydal, fúkal studený vietor. Čierne mraky zahaľovali hviezdy a mesiac, vďaka čomu videl Dael iba obrysy hôr pred sebou. Panoval tu rovnaký pokoj ako v lese, sprevádzaný šuchotom trávy, s ktorou sa pohrával vietor.
Potreboval oddych, posledné dva dni ho vyčerpali. V noci by sa aj tak ďaleko nedostal. Ľahol si pod mohutný strom, ktorý ako jediný stál na lúke. Jeho kmeň mu aspoň čiastočne poskytol útočisko pred chladným vetrom a prípadným dažďom.
Zo spánku ho vyrušil slabý zvuk praskajúcich konárov. Ostal ležať na zemi a pomaly siahol po meči od trpaslíkov. Snažil sa zistiť odkiaľ ten zvuk prišiel. Zdalo sa mu, akoby niekto krúžil okolo stromu a sledoval ho.
Kroky sa približovali k nemu od chrbta. Otočil sa a niekoľko metrov pred sebou uvidel dve červené svetlá. Oči. Vytiahol meč z pošvy, ktorého žltá žiaha ho osvetlila. Pred ním stál mohutný biely vlk.
Dael zaujal bojovú pozíciu, pripravený sa brániť. Vlk však pokojne stál, akoby si ho premeriaval. Sekundy ubiehali a napätie rástlo. Dael bol pripravený zaútočiť, hoci si nebol istý, či by proti tak veľkému vlkovi mal šancu. Pevne chytil meč do oboch rúk a pripravil sa na úder.
Vlk ho však prekvapil. Miesto útoku, sa stiahol niekoľko krokov dozadu. Postavil sa na zadné a slabo zavyl. V tme toho nebolo veľa vidieť, ale Daelovi sa zdalo, akoby z vlka spadla jeho biela srsť. Po chvíli stál pred ním miesto vlka človek.
„Zadrž! Nie som tvoj nepriateľ, ak nehľadáš problémy.“
„Kto si? Čo za mágiu si použil, aby si sa zmenil z vlka na človeka?“
„Moje meno je Zard. Som pánom vlčieho národa, Armoru.“
„Čo robíš v týchto krajoch? Nikdy som o žiadnom vlčom národe nepočul.“
„Môj národ bol vyhnaný z Tmavého lesa. Kazzad so svojim vojskom vyplienil naše lesy, keď sme sa odmietli pridať ku jeho armáde. Proti jeho prevahe sme boli bezbranní. Podarilo sa mu zotročiť našich divých bratov, čiernych vlkov. Preto sme museli ujsť.“
„Tak sa zdá, že máme rovnakého nepriateľa. Ak je pravda, čo hovoríš, dám ti možnosť sa pomstiť. Kazzad napadol môj domov. Po vojne, ktorú sme nedávno vyhrali, ostal náš kraj oslabený a ten prekliaty samovládca sa to rozhodol využiť.“
„Videl som, aká je jeho moc. Radšej by si mal utiecť a zachrániť si aspoň svoj život.“
Dael schoval meč do pošvy, ktorého žiara medzitým pohasla.
„Je moja povinnosť, hoc aj zomrieť pre svoj kraj.“
„Sľachetné ideály ťa naučili. No tie ti v boji nepomôžu. Jedine ostrie meča a tvrdý výcvik sú zbrane, ktoré ochránia tvoj kraj.“
Dael si sadol na zem a oprel sa o kmeň stromu. Cudzinca chcel mať pred sebou a strom mu poskytol dobrú ochranu zozadu. Napriek tomu, že meč schoval, stále ho mal na dosah ruky.
„Kde je tvoj národ, o ktorom si hovoril? Vari si neostal sám?“
„Sám nie, hoci veľa nás neprežilo. Moji ľudia sú v lesoch na východe, kde sú aspoň na chvíľu v bezpečí. Ja a moja družina sme sa vybrali na prieskum, keď sme ťa zbadali.“
Dael sa chcel opýtať na družinu, keď vzápätí sa ku nim priblížilo niekoľko bielych vlkov. Zard im niečo hovoril vo vlčom jazyku.
„Zdá sa, že tvoj ľud odoláva. Jeden z mojich zvedov sa vrátil zo severu. Videl Kazzadovu armádu, ako dobyla ďalšie kráľovstvo. V embléme mali znak hada.“
„To bol Warrack, tam mu treba. Konečne dostal, čo si zaslúžil.“
„V tom prípade máš ešte nádej. Kazzad sa pomaly presúva ďalej. O deň, najneskôr dva, bude pripravený zaútočiť na ďalší kraj.“
Dael vstal a začal si baliť veci.
„Musím sa poponáhľať. Ak vyrazím ešte teraz, stihnem sa vrátiť včas.“
„Zadrž, v noci ďaleko nezájdeš. Ráno vyrazíme spoločne. Kazzad je teraz zraniteľný. Nie je nás veľa, ale s pomocou tvojho ľudu by sme mohli vyhrať. Život štvanca je horší, ako život otroka. Ak máme zomrieť, tak nech to je v boji.“
Zard znovu prehovoril ku vlkom, ktorí stáli okolo nich. Tí sa potom rozbehli na východ, smerom do lesov.
„Ak sa Kazzad dostane až pod hradby, bude v pasci. Jediná šanca, ako by mohol utiecť je na východ alebo západ. Na severe stojí hrad a na juhu sú hory, cez ktoré by sa nedostal. Ak by sa nám ho podarilo obkľúčiť, mohli by sme ho poraziť.“
„Znie to ako dobrý plán. Budeme ťa čakať o dva dni v horách. Môj zved pozná ten kraj.“
„Ako vás nájdem?“
„My si nájdeme teba.“ Zard sa premenil na vlka a bez rozlúčenia sa vydal na východ .
Ráno sa Dael pobral na sever. Šiel celý deň a oddýchol si iba v noci, aj to len chvíľu. Na druhý deň ráno vkročil do hory, za ktorou sa rozprestieral jeho domov. Netrvalo ani hodinu, kým začul za sebou kroky.
Dvaja vlci ho sprevádzali horou na lúku, kde sa stretol zo zvyškom vlčieho národa. Bolo ich niekoľko stoviek a takmer všetci boli vo vlčej podobe. Zard podišiel ku nemu, aby sa s ním zvítal a podal mu nové informácie.
„Kazzad ešte nezaútočil. Jeho vojsko sa však chystá na boj. Podľa mojich odhadov zaútočí s východom slnka. Nám tma nerobí problém, preto ho môžeme napadnúť ešte pred svitaním.“
„Najlepšie bude, ak sa rozdelíme na dve skupiny. Jedna sa vydá na východ a druhá na západ. Tým im odrežeme únikové cesty. Hrad je z pevných základov, obliehanie by mal vydržať a s pomocou vojakov máme šancu.“
„Dobre teda. Polovica pôjde so mnou na východ a polovica s tebou na západ. Sú to len štyri stovky v každej skupine, ale každý z nich je za troch ohyzdov.“
Pred svitaním sa svorka rozdelila podľa plánu. Obe skupiny sa vybrali dolu svahom ako snehová lavína. Celým pohorím sa ozývalo vlčie vytie.
Dael vytiahol meč od trpaslíkov, ktorý žiaril prenikavým žltým svetlom. Ako ohnivú pochodeň ho bolo vidieť aj z hradu, kde sa pripravovali na obliehanie.
Lukostrelci čakali, kým sa nepriateľ priblíži na vhodnú vzdialenosť, rytieri čakali za bránami v prednej línii. Všetko bolo pripravené na rozhodujúcu bitku.
S východom slnka poslední bojovníci vlčieho národa dosiahli zadné rady Kazzadovej armády, ktorá na útok nebola pripravená. Bol to nerovný súboj, ktorý neostal bez povšimnutia.
Tento nečakaný zvrat vniesol na bojisko zmätok. Ohyzdi nevedeli, ktorým smerom majú bojovať, či dobývať hrad alebo sa obrátiť ku horám.
Dael zišiel zo svahu ako posledný. Sekal okolo seba mečom, ktorý kropili kvapky krvi. Z hradieb sa vzniesol roj šípov, ktoré si hľadali svoje ciele. Padacia brána sa otvorila a predná línia miesto obrany, prešla do útoku. Stovky vojakov sa vrhli na ohyzdov. Z dobyvateľov sa stali štvanci.
Boj trval celý deň a až v noci sa podarilo zahnať ohyzdov na útek. Tí, čo prežili ušli do lesov, kde našli svoju smrť na sekerách riečnych trpaslíkov.
Barinove skutky neostali iba pri slovách, ale hneď po Daelovom odchode vyslal niekoľko stoviek trpaslíkov, aby pomohli svojim novým spojencom. Tí sa však už do boja nezapojili, ale ako hladní vlci prenasledovali unikajúcich ohyzdov.
Zard mohutným zavytím zvolal svojich mužov k sebe. Straty boli na oboch stranách. Biele vlčie telá ležali v kalužiach krvi vedľa pobitých ohyzdoch a ľuďoch.
Pán vlčieho národa sa sklonil nad svojim ľudským priateľom, ktorý bezvládne ležal na zemi. Meč od trpaslíkov ležal vedľa Daela. Čepeľ bola chladná a celá od krvi, ktorá halila odraz mesačného svitu.
„Dokázali sme to!“ vykríkol Zard.
„Dokázali,“ odkašľal si Dael, ktorý stále ležal na zemi. Podišli ku nemu traja muži, ktorí ho chceli zdvihnúť, ale zastavil ich.
„Môj čas sa blíži. Jeden z tých bastardov ma dostal.“ Dael sa držal za ľavý bok a cez prsty mu tiekla krv. V zápale boja ho jeden z ohyzdov bodol pod rebrá a čepeľ prenikla cez koženú vestu.
Zard sa sklonil ku Daelovi a niečo mu pošepkal do ucha.
„Áno priateľ môj. Dali sme tomuto kraju nádej na lepšiu budúcnosť. Vezmi môj meč a vráť ho trpaslíkom, nech vedia, že aj vďaka nim je tento kraj slobodný.“
„Bojoval si statočne, Dael, prvý ľudský priateľ vlčieho národa. Tvoje meno bude odteraz navždy spojené s našou históriou.“
Dael sa usmial a podal mu ruku. Jeho stisk však po chvíli povolil.